Najstaršou kultúrnohistorickou pamiatkou bol v Šišove nepochybne farský kostol, postavený nad obcou na starom hradisku. Jeho počiatky bližšie nepoznáme, sú však možno staršie ako prvá písomná správa o obci. Vyplýva to z listiny ostrihomského  arcibiskupa Lodomera z roku 1285, ktorou daroval príjmy zo štvrtiny cirkevných desiatok z fár v Topoľčanoch, Krušovciach a v Šišove Nitrianskemu biskupstvu a Nitrianskej kapitule. Ten svoj čin odôvodňoval skutočnosťou, že o zriadenie týchto fár mala už pred  obnovením Nitrianskeho biskupstva (t. j. pred rokom 1083) veľké zásluhy veľkofara sv. Martina pod Nitrianskym hradom,  ktorá bola spočiatku ich materskou farou. Podľa toho by kostol a fara v Šišove mohli pochádzať už z konca 11. storočia. Včasnorománsky kostol so starým patrocíniom  sv. Margity stál potom akiste po viacerých opravách alebo prestavbách až do 70. rokov 18. storočia. Vtedy ho zbúrali a začali na jeho mieste stavať dnešný kostol, zasvätený pamiatke Povýšenia sv. Kríža, ktorý aj s novou farou definitívne dokončili v roku 1781.

Kostol postavili v klasickom slohu a spočiatku bol bez veže. Vežu k nemu pristavili až v roku 1821 a pri kopaní jej základov našli aj kamene s nápismi, o čom sme už hovorili . Kostol je jednoloďový s mnohouhlým uzáverom presbytéria (kňazišťa) a k nemu pristavenou sakristiou. Presbytérium i loď kostola sú zaklenuté, pričom medziklenbové pásy dopadajú na vtiahnuté piliere. Vežu vstavali v roku 1821 do priečelia a zakončili ihlanovou strechou. Strecha kostola bola pôvodne pokrytá šindľom, ktorý až začiatkom nášho storočia naradili škridľovou krytinou. Tá bola omnoho ťažšia, takže prišlo neskôr aj k popraskaniu múrov kostola a tie museli po 1. Svetovej vojne stiahnuť železnými tyčami. Bočné fasády kostola s oknami sú hladké a iba priečelie s portálom, na ktorom je letopočet stavby veže, je členené rizalitom (vystupujúcim pásom muriva).

Hlavný oltár Povýšenia sv. Kríža pochádza z čias stavby kostola a má stĺpovú architektúru s drevenými sochami anjelov. Nad ním je na zadnej stene presbytéria zavesený obraz Povýšenia sv. Kríža v dobovom ozdobnom ráme. Obraz má značnú umeleckú hodnotu a podľa šišovskej školskej kroniky bol k nám prinesený. Až donedávna boli v kostole aj dva bočné oltáre, a to oltár sv. Jána Nepomuckého a oltár Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Obraz sv. Jána Nepomuckého na prvom oltári je starší a pochádza z prvej polovice 18. storočia. Jeho autorstvo sa v uvedenej kronike pripisuje známemu barokovému maliarovi Jánovi Kupeckému, podľa čoho sa obraz dostal do kostola odinakiaľ. Obraz Nepoškvrneného počatia Panny Márie je mladší, vznikol až v prvom desaťročí 19. storočia a namaľoval ho peštiansky maliar. Neďaleko neho bola na stene voľná baroková socha sv. Barbory a v sakristii kostola opatrovali gotickú sošku znázorňujúcu Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Ostatné zariadenie kostola (drevená kazateľnica, krstiteľnica, socha sv. Antona Paduánskeho a organ) bolo mladšie a pochádzalo z konca 19. storočia. Zo  starého zbúraného kostola sa zachovala iba kamenná svätenička pri vchode do kostola a vo veži kostola stredoveký zvon z 15. storočia. 

V Šišove sú však aj ďalšie kultúrnohistorické pamiatky náboženského charakteru. Patrí k nim aj kamenný kríž na najvyššom mieste cesty cez Brezinu zo 70. rokov 18. storočia. Podľa miestnej tradície ho postavili na počesť Márie Terézie, ktorá po tejto ceste prechádzala z Nitrianskej do Trenčianskej stolice. Ďalšie dve kultúrnohistorické pamiatky sa nachádzajú priamo v obci. Je to kamenná socha sv. Jána Nepomuckého pri fare a kamenná socha sv. Floriána uprostred dediny. Obe pochádzajú z konca 18. storočia. Ďalšia socha sv. Jána Nepomuckého zo 70. rokov 18. storočia je na Hornom Riadku neďaleko potoka Lúštek pred Godálovým domom. Kultúrnohistorické pamiatky náboženského charakteru sú však aj na Dolnom Riadku. Je to baroková kamenná socha Sedembolestnej Panny Márie v Teichmanovej záhrade z konca 18. storočia. Pôvodne stála pri ceste z Dolného na Horný Riadok, ktorú pri komasácii zrušili. Pri komasácii však zrušili aj starý dolnoriadocký cintorín nad osadou. Pri ňom stála aj kamenná socha sv. Jozefa zo začiatku 19. storočia. Tú potom preložili na začiatku nového dolnoriadockého cintorína, kde stojí dodnes. V roku 1938 vznikol aj drevený kríž pri križovatke ciest z Borčian na Dolný Riadok a na Chudú Lehotu (na „Kyslej vode“), ktorý nechala postaviť rodina starostu obce Pavla Horvátha.

OSOBNOSTI FARNOSTI

Mons. ThDr. Vojtech BUCKO

„Stal som sa nemeckým občanom, ale neprestal som byť Slovákom. Láska k vlasti sa tým nezmenšila, skôr sa zväčšila.“

Pedagóg, historik, organizátor náboženského a kultúrneho života.

(* 16. apríla 1911, Libichava, okr.Bánovce nad Bebravou – † 18. februára 1993, Mníchov, Nemecko, poch. v Libichave.)
Ľudovú školu navštevoval v rodnej obci, gymnázium a Malý seminár v Nitre, kde v r. 1930 zmaturoval. V Nitre začal teologické štúdiá a pokračoval v nich v Prahe. Za kňaza ho vysvätili 16. júna 1935. Po vysviacke pokračoval v bohosloveckom štúdiu, v r. 1936 bol v Prahe promovaný na doktora teológie. Vrátil sa na Slovensko a pôsobil ako asistent na Bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, zároveň študoval na archivárskej a knihovníckej škole. V r. 1939 sa stal suplentom cirkevných dejín na Bohosloveckej fakulte v Bratislave. V r. 1940 začal pôsobiť v Nitre ako mimoriadny profesor cirkevných dejín v biskupskom seminári aj ako lektor knihovníctva i archívnictva na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. V r. 1945 ho vymenovali za riadneho profesora cirkevných dejín na Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave.
Už ako bohoslovec uverejňoval príspevky s historickými námetmi v náboženských a odborných časopisoch, ako napr. Katolícke noviny, Kultúra, a v dennej tlači. Jeho prvou knižnou monografiou bola publikácia Význam sv. Metoda pre Slovákov (1935), za ktorú dostal cenu Slovenskej ligy v Amerike. O stigmatizovanej Terézii Neumannovej vydal brožúrku Čo sa deje v Konnersreuthe? (1936). Z nemčiny preložil ľudovýchovnú publikáciu Golgota a veda (1936). Bol prvým slovenským historikom, ktorý sa venoval systematickému výskumu náboženských pomerov na Slovensku v 16. storočí. Je autorom troch základných diel o tomto období. Napísal aj prehľadnú príručku cirkevných dejín Kristova Cirkev v dejinách (Bratislava 1944). Osobitnú pozornosť venoval postave pápeža Pia XII., ktorého popularizoval na Slovensku dvomi prácami: prekladom knihy Pius XII pápež pokoja (1940) a príležitostnou publikáciou Pápež Pius XII 25 rokov biskupom (1942). Zostavil zborník Dr. Karol Kmeťko 25 rokov biskupom v Nitre, 13.11.1921-1946 (Nitra 1946), do ktorého napísal úvodnú štúdiu.
V r. 1949 odišiel do emigrácie. Uchytil sa v americkej zóne Nemecka a venoval sa pastoračnej činnosti medzi slovenskými utečencami. Organizoval pre nich nielen duchovnú, ale aj sociálnu pomoc, aktívne sa zúčastňoval na kultúrnych a politických podujatiach slovenskej emigrácie. Od r. 1951 horlivo spolupracoval so slovenskými časopismi a organizáciami v Nemeckej spolkovej republike. V r. 1952 sa stal riaditeľom tamojšej slovenskej katolíckej misie. Veľkú pozornosť venoval najmä utečencom spomedzi slovenskej akademickej mládeže a umožňoval im dokončiť vysokoškolské štúdiá.
Napísal početné články, úvahy a štúdie do emigrantských časopisov, hlavne do periodík Slobodné Slovensko, Hlasy z Ríma, Slovák v Amerike, Most, Jednota, Slowakei, Černákov odkaz, ako aj do nemeckých časopisov (napr. Südost-Stimmen). Spomedzi jeho obsiahlejších štúdií hodno spomenúť: Academia Istropolitana the Fifth Centienial of the Founding of the University in Bratislava (Academia Istropolitana päťsté výročie založenia univerzity v Bratislave, Most, r. 10, 1965, č. 2). Táto práca vyšla aj po nemecky ako osobitná brožúrka Academia Istropolitana (Kolín nad Rýnom 1965). Bratislavskej a Trnavskej univerzite venoval štúdiu Zwei grosse Jubiläen slowakischer Universitäten (Dve významné jubileá slovenských univerzít, Slowakei, r. 3, 1965, č. 1). O prenasledovaní katolíckej Cirkvi na Slovensku napísal štúdiu Kreuzweg der katholischen Kirche in der Slowakei; mit einer Bericht über die griechisch-katholische Kirche in der Karpatho-Ukraine (Krížová cesta katolíckej Cirkvi na Slovensku; so správou o gréckokatolíckej Cirkvi na Zakarpatskej Ukrajine, Südost-Stimmen, 1954, č. 6). Prácu medzi slovenskými utečencami opisuje v štúdii Seelsorge um die slowakische Flüchtlinge in der Bundesrepublik (Pastorácia medzi slovenskými utečencami v Spolkovej republike Nemecko, Slowakei, r. 1, 1963, č. 1). Za jeho pastoračnú a sociálnu činnosť mu Svätá stolica udelila titul monsignore a nemecká spolková vláda ho poctila Krížom so stuhou za zásluhy. Ústredie slovenských katolíckych intelektuálov ho vyznamenalo Zlatou cyrilometodskou medailou za prácu na poli cirkevnej spisby. V r.1981 odišiel na odpočinok. Prvé roky „v dôchodku“ pracoval ako duchovný správca v kláštore rehoľných sestier v južnom Bavorsku, potom sa utiahol do Mníchova k istej spriatelenej rodine, kde aj zomrel. Pochovaný je v rodnej Libichave.

Pramene:
Literárny almanach Slováka v Amerike, 1967, s. 123-124; Murgaš, K.: K osemdesiatke Prof. Dr. Vojtecha Bucka. Slobodné Slovensko, 1991, č. 2; Ďurica, M. S.: Vojtech Bucko. Slovenské národné noviny, r. 2, 1993, č. 8; Rydlo, J. M.: Vojtech Bucko laureátom ceny Mateja Hrebendu. Bulletin Svetového kongresu Slovákov, r. 9, 1979, č. 38; Rydlo, J. M.: Bibliographie von Prof. Dr. Adalbert Bucko. Slowakei, r. 24, 1986, s. 166-169.

Pôvodná autorská tvorba (hlavná zodpovednosť):
Význam sv. Metoda pre Slovákov. 1935.
Reformné hnutie v arcibiskupstve ostrihomskom do r. 1564. 1939.
Mikuláš Oláh a jeho doba 1493-1568. 1940.
O. Walter: Pius XII., pápež pokoja.1940.
K náboženským dejinám vo Zvolenskej župe okolo r.1560. 1941.
Pápež Pius XII. 25 rokov biskupom. 1942.
Cirkev Kristova v dejinách. 1944.